Oratio pro futuris melioribus/Modlitba za lepšiu budúcnosť

Text: Michal Stolárik

Samostatná výstava vizuálneho umelca Kristiána Németha Oratio pro futuris melioribus/Modlitba za lepšiu budúcnosť prirodzene nadväzuje na intermediálne tendencie v jeho tvorbe, ktorá voľne prechádza od priamej inštitucionálnej kritiky k symbolickej rovine a všeobecným námetom. Autor dielami komunikuje témy súvisiace s telesnosťou, intímnym a traumatickým obsahom, sexuálnymi menšinami a mocenskými vzťahmi v kontexte katolíckej cirkvi. Jeho objekty, inštalácie, videá či performancie spája minimalistický prístup a formálna redukcia s dôrazom na dramaturgiu a scénografické vyznenie výstavných environmentov. V ostatných rokoch demonštruje priepustné hranice sveta vizuálneho umenia a svoje intermediálne portfólio aktualizuje o dočasné živé situácie a režírované performancie, ktoré dopĺňa dizajnovými formálnymi detailmi či vlastným architektonickým riešením expozícií. 

Reinštalácia výstavného projektu Oratio pro futuris melioribus/Modlitba za lepšiu budúcnosť, ktorý bol pôvodne realizovaný v Liptovskej galérie P. M. Bohúňa (2023) je akýmsi hybridom spájajúcim prierezovú selekciu Némethových emblematických diel so skicami (v súčasnej verzii vo forme faximilií) Miloša Alexandra Bazovského (1899 – 1968) a Ladislava Mednyánszkeho (1852 –1919) zo zbierok liptovskej galérie. Na pozadí autorskej architektúry sledujeme aktualizáciu, rekontextualizáciu a vzájomnú komparáciu motívov a formálnych podobností. Némethov experiment a selektívny výskum spája minulosť so súčasnosťou, pričom cielene reaguje na aktuálnu politicko-spoločenskú situáciu akcelerovanú teroristickým útokom, ktorý sa odohral v októbri 2022 na Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča v bratislavskej Teplárni.

Autorove staršie diela nastoľujú niekoľko rámcových ideových línií expozície. Jedným z ústredných motívov je telesnosť, ktorej prostredníctvom otvára otázky marginalizovaných – queer tiel a sexuality. Fototapeta Separácia dôvery (2018) zobrazuje monumentalizované gesto prepojené s bližšie nešpecifikovanou telesnou tekutinou. Priestorové začlenenie kresliarskych štúdií Ladislava Mednyánszkeho sa v kontexte jeho sexuálnej orientácie zdá z dnešnej perspektívy prirodzené. Németh k vizualizácii súčasnej queer tematiky využil hlavne figurálne skice, v ktorých sledujeme priamu fascináciu oddychujúcim či naopak extatickým mužským telom. K výberu diel zo zbierok pristupuje intuitívne. Sústreďuje sa na motívy, ktoré sa opakujú aj v jeho vlastnej tvorbe, alebo na situácie, ktoré ju ďalej podnecujú. Výsledné citlivé ohýbanie vizuálneho materiálu, ktoré počíta aj s potenciálnou fabuláciou, je spolu s kolážovým prístupom a dekonštrukciou obrazových informácií pre projekt kľúčové.

Odlišný prístup k práci so zbierkovým materiálom predstavuje vo vernisážovej performancii, ktorá je vo výstavných priestoroch zdokumentovaná formou fotografie od Jakuba Gulyása. V minimalistickom staticko-dynamickom diele môžeme sledovať performera Martina Talagu, ktorý na Mednyánszkeho kresliarske štúdie s potenciálnym sexuálnym podtónom reaguje rôznymi telesnými pozíciami. Apropriácia fyzických póz a ich následné rozvíjanie vytvára ilúziu, že stojí ako model pre samotného Mednyánszkeho. 

Postupný prechod od telesnosti k cirkevnej kritike predstavuje aj fotografia V mene (2016) zobrazujúca polonahé, chlapčensky pôsobiace kľačiace telo, ktoré komunikuje niekoľko informácií vychádzajúcich z nejednoznačnej situácie na pomedzí modlenia, kľačania za trest, či sexuálnej praktiky. Pre kontext diela aj celej línie autorovej tvorby je dôležité začlenenie videa Mreže (2009). Zobrazuje autorovu spoveď, počas ktorej vymenúva svoje hriechy až kým príde k informácií o homosexuálnom partnerskom spolužití, pre ktorú sa spoveď končí bez rozhrešenia. Ilustratívnu skladačku cirkevného prostredia rozvíjajú subtílne štylizované krajinárske skice najvýznamnejšieho predstaviteľa slovenskej maliarskej moderny 20. storočia Miloša Alexandra Bazovského. 

Výstavu pomyselne uzatvára inštalácia V mene (2016) prezentujúca teplom a silou ohnuté voskové objekty – pôvodné sviečky z prvého svätého prijímania stekajúce po drevených sokloch pripomínajúcich sakrálnu architektúru v Bazovského romantizujúcich skiciach. Signifikantné mäkké pokrivenie, ktoré je badateľné aj vo forme výstavnej architektúry, reprezentuje nevedomé prispôsobovanie sa jedincov kánonu cirkevnej moci. Posledným výstavným gestom je minimalistický pamätník odkazujúci na vraždu Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča v podobe inštalácie The very first time (2018) prezentujúcej odrezané hlavy ľalií ako zneucteného symbolu čistoty a nevinnosti. 

Kristián Németh (1983, Dunajská streda) žije a pracuje v Bruseli a v Bratislave. Študoval na Katedre intermédií v Ateliéri IN Ilony Németh, kde dokončil doktorandské štúdium v Ateliéri vvv pod vedením Martina Piačeka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2015 bol víťazom hlavnej ceny ESSL Art Award, o rok neskôr sa stal finalistom talianskej ceny Art Laguna, v roku 2020 bol jedným z finalistov Ceny Oskára Čepana a v roku 2022 sa stal laureátom ceny Nadácie Novum. Samostatne vystavoval v inštitúciách ako Artivist Lab, Praha (2022), Station Gallery, Bratislava (2022), Fait Gallery Preview, Brno (2021), At Home Gallery, Šamorín (2021, 2019, 2017, 2015), Schemnitz Gallery, Banská Štiavnica (2019), Nitrianska galéria (2017), Šopa Gallery, Košice (2017), HotDock Gallery, Bratislava (2016) či SODA Gallery, Bratislava (2010) a bol súčasťou skupinových výstav v galériách Kunsthalle Bratislava, Mauve, Viedeň, SODA Gallery, Bratislava, Galéria Jána Koniarka, NTK Praha, Essl Museum, Klosternueburg, Museum of Moscow, SNG, Bratislava či Contemporary Art Center of Thessaloniki.