Súčasné Bielorusko z tragickej perspektívy talentovaného umelca

 Staré lýceum 20. 4. 2024

Ďalší zo série bieloruských dokumentov premietaných v rámci Horovod Art večerov bol akousi bodkou za jarným Dobrým trhom, ktorý je oslavou radosti z prebúdzajúcej sa prírody a príjemného počasia umožňujúceho slobodne svišťať mestom či prírodou na bicykli a zabudnúť tak na každodenné strasti a politiku. Bielorusko-poľský dokument Pure Art (Čisté umenie), ktorý je filmovým debutom režiséra a filmového tvorcu Maksima Shveda preladil roztopašné radosti trhu na tému vážnejšiu a pripomenul význam slobody bytia v demokratickej spoločnosti. Dobrý trh tak môžeme v kontexte diania v Bielorusku vnímať aj ako oslavu života v slobodnej krajine.

Maksim Shved – filmár, fotograf, novinár, sa narodil v Minsku v roku 1979 a k filmu sa dostal až po skončení štúdia Práva a politiky na Bieloruskej štátnej univerzite, keď v roku 2013 začal študovať petrohradskú strednú filmársku školu a svoje druhé univerzitné štúdiá ukončil na filmovej škole Andrzeje Wajdy vo Warsawe. Svojho školiteľa na varšavskej univerzite zaujal námetom zdokumentovať unikátny umelecký prejav jedného z najtalentovanejších mladých bieloruských maliarov Zahara Cudina natoľko, že na základe jeho odporučenia získal zmluvu na koprodukciu dokumentu Pure Art Poľským filmovým inštitútom. Prakticky po skončení školy, hneď v roku 2016 začal mapovať Cudinove originálne street-artové umenie. Zahar Cudin sa nebál. Nebál sa vyjadriť svoj postoj, svoje pocity štetcom a farbou vonku, na verejnosti, na verejných budovách, alebo na veľkoplošných plátnach ktoré si dôkladne pripravil na drevenú konštrukciu a na streche svojho starého auta dopravil kdesi na sídlisko v Minsku a začal maľovať. Ulice Minsku sú akoby sterilné, bezfarebne šedivé, „dozdobené“ naleštenými blýskajúcimi sa obrnenými transportérmi a vždy pripravenou vojenskou technikou stráženou uhladenými vojakmi v nažehlených uniformách. Túto uličnú „idylu“ z času na čas na rôznych verejných miestach narúša mladý umelec v okuliaroch s rozcuchanou blonďavou hrivou prinášajúci do zeleno-sivej vojenskej každodennosti uprataného autoritárskeho režimu cudzí prvok –  farby. A odvahu. Ľudia sa opatrne pristavujú a kladú mladému umelcovi otázky, čo vlastne kreslí, čo to bude. Umelec odpovedá protiotázkou: „A čo tam vidíte vy? To plátno sa pýta vás, ja sa vás pýtam“. Ľudia sa rozjasnia nad nevídaným – mladý muž, ktorý maľuje verejne a bez strachu. „Toto je pravé pouličné umenie, čisté umenie“ konštatuje. „Máme kolaboratívny umelecký projekt“. Nad mestom občas preletí letka štyroch stíhačiek, len aby sa nezabudlo, v akej krajine umelec tvorí. Tak ako si maliar chystá svoje živé – veselé farby, vojaci na ulici oproti leštia obrovské pneumatiky obrneného transportéra. Ľudia sa presúvajú „od atrakcie k atrakcii“ – fotia pred transportérmi a vzápätí dumajú nad významom geometrických obrazcov na plátne. Vojenské transportéry sú realita, maliarske plátna s obrazcami sú víziou, nádejou, sú svojským autorským vyjadrením. Ľudia sa pristavujú, páči sa im to, zaujímajú sa, či je to dokončené, na chvíľu sa ich tváre rozžiaria, je to nové, naozaj nevídané. Na plátne pribúdajú obrazce, kruhy sa prelínajú s obdĺžnikmi, farby nie sú žiarivé, ale predsa len sú to farby, sú tlmené tak, ako je utlmený a pridusený každodenný život obyvateľov Bieloruska. Na inom mieste, na inom plátne opretom o stenu z vyobrazenou zelenou trávou sú už farby veselšie, obrazce nie sú geometrické, myšlienky v mysli umelca vedú ťahy hrubým štetcom raz vlnovito, nahor a nadol a naopak. Do obrazu vstupuje výrazná ružová vlnka, celé dielo je umocnené hrubým čiernym stekajúcim zvlneným pásom farby akoby tá čierna plakala. Realita súčasného Bieloruska nepustí – spoza zábradlia sa ozve: „Povolil vám to niekto? Hovorili ste s niekým o tomto? Halóóó!!!” Dopytuje sa moletná pani v stredných rokoch. Vychrlí zo seba množstvo otázok, maľba vzbudila pozornosť, záujem, obavy. “Koho je toto všetko? Čo je to za umenie??” Raz prevažuje zvedavosť, inokedy strach.

Zahar Kudin zvolil jedinečný prístup – jeho street art bola akousi farebnou šou v sivosti minských sídlisk, ukazoval ňou cestu von, cestu nezmierenia sa so stavom bieloruskej spoločnosti. Nebál sa otvoriť sa, nechať sa unášať inšpiráciou a verejne tvoriť. Aj keď kvôli svojej chorobe prestal vidieť na jedno oko, vytvoril zo svojej slabiny prednosť. Namiesto kompromisov sa stala jeho unikátna perspektíva bázou pre nový umelecký prístup k maľbe a tvorbe Neuro-art.

Pure Art mal premiéru 28. mája 2019 na Medzinárodnom filmovom festivale v Krakowe, neskôr získal nominácie a ocenenia na viacerých európskych festivaloch dokumentárnych filmov ako napríklad cenu za najlepšiu réžiu na Artdocfeste v roku 2019 a ocenenie najlepší film na filmovom festivale Beast 2021. Toho sa už však mladý umelec nedožil. Pol roka po premiérovom uvedení dokumentu na Medzinárodnom filmovom festivale sa Zahar Cudin rozhodne odísť dobrovoľne, navždy. Jeho čisté umenie naplnilo svoje poslanie. Zahar Kudin bol majstrom absurdít. Rok 2019 tak bol nielen kulmináciou jeho kariéry ale aj jeho mladého života. Bol hlavným protagonistom oceňovaného dokumentu, reprezentoval súčasné bieloruské umenie na bienále v Pekingu a jeho diela boli vystavené aj na festivale Art Vilnius v Litve. Jeden z obrazov, ktorý vznikol počas nakrúcania dokumentu vzalo do svojich zbierok Bieloruské národné múzeum. Kudin sa tak stal najmladším umelcom, ktorého dielo sa dostalo do národného múzea. Jeho odkaz je tak stále s nami, jeho diela v súkromných zbierkach a galériách naďalej komunikujú nástojčivú túžbu po slobode. Po aprílovom uvedení dokumentu v Starom lýceu sa zamýšľame v kontexte súčasného diania na Slovensku nad komplexnou otázkou: Aká je vlastne úloha umelca v spoločnosti?