Skrytý (odkrytý) odkaz slovenskej ľudovej slovesnosti
Staré lýceum, 11. apríl 2024
Marec bol na Slovensku nielen mesiacom Medzinárodného dňa žien, Veľkonočných sviatkov, ale i prezidentských volieb a aktivizujúcej sa spoločnosti verejne činných žien proti zlobe smerujúcej voči ich práci a aktivitám. Bol to nepochybne mesiac intenzívnych rodinných a priateľských stretávaní sa a vzájomných diskusií. Nielen na tému politika. Bol to mesiac, v ktorom výstava Ivany Šátekovej Sviatočné pre(d)stieranie v Starom lýceu trafila pomyselný klinec po hlavičke.
Pri prestieraní predstierame
Názov výstavy je veľavravnou a trefnou slovnou hračkou vyjadrenou na vyšívaných obrusoch, plátnach a tkaninách po babičke, poukazujúcou na vnímanie tradičnej rodiny, pohostinnosti a zvykov, ktoré sú často len predstierané. Prestieranie na sviatočnom stole je jedným z tradičných slovenských zvykov a rituálov – stôl ostáva vo všedný deň neprikrytý, tradične sa prestiera iba pri významných príležitostiach a sviatkoch. Ponúka sa preto priama asociácia s názvom výstavy – počas sviatkov, osláv a rodinných stretnutí sa prikrývame akýmsi pomysleným hábom miloty, za ktorým sa zvykne skrývať zloba a závisť. Účasť na rodinných parádach je častokrát nechcenou povinnosťou a z oslavy sa stáva akási predstieraná fraška vzájomnej spolunáležitosti. „Predstierame… napadlo mi to už dávnejšie, možno pri prvom obruse, ktorý som vyšívala. Povedala som si, že to je asi presné pomenovanie toho, na čo sa hráme“- konštatuje Šáteková. Inštalácia v Lýceu má svoje špecifikum – obrusy a tkaniny sú odsadené od stien a vystupujú do priestoru; zo závesného obrazu sa tak stáva trojdimenzionálny objekt, za ktorý je možné nahliadnuť. Tkaniny s dobovými vyšitými monogramami a ornamentami sú pre Šátekovú imaginárnym maliarskym plátnom, do ktorého dôsledne vstupuje ihlou šijacieho stroja a komentuje tak svoj pohľad na dianie v spoločnosti umocnený všívanými ozdôbkami a korálikmi dodávajúcimi výjavom dekoratívnu brutalitu. Výstava v Starom lýceu kombinuje vybrané diela tvorené viacerými technikami vyšívania – zo začiatku autorka vstupovala do dobových výšiviek ručne, výstava v Lýceu už prezentuje aj modernejšiu strojovú techniku, pri ktorej „kreslí“ jedným ťahom – šijacou ihlou. Ich jednotiacou líniou stále zostáva Šátekovej záujem o slovenskú náturu, na ktorej osobité špecifiká vo svojej tvorbe neúnavne poukazuje. Provokatívne zrkadlí súčasné dianie pomenované obrazovo stvárnenými dobovými porekadlami a prísloviami s prvkami ľudovej tvorby: „Dlhodobo hľadám podobu súčasného slovenského folklóru a to aj využívaním formálneho jazyka, aký používali naši predkovia pri ich výtvarnom prejave, no už s prvkami súčasnej doby. Ľudová tvorba Slovákov sa idealizuje a ja sa zasa snažím túto ich podobu ukázať bez príkras. V dnešnej dobe, kedy vrcholia v spoločnosti témy rasizmu a narastajú fašistické tendencie, považujem za potrebné spracovávať takéto témy. Tie by mali neustále rezonovať a byť varovaním.“ – poznamenala.
Ivana Šáteková umne pretransformovala ľudové múdra a vlastné pozorovania slovenskej society do humorných vizuálnych obrazov krojovaných figúrok, ktoré provokujú k úsmevu ale predovšetkým k zamysleniu. Vo svojich výšivkách ihlou zručne vykresľuje význam ľudových frazém, ktoré sú na obmedzenej ploche ťažko zobraziteľné. Vytvára preto modelové situácie a v plnej miere využíva umeleckú kondenzáciu a skratku.
Hľadanie odpovedí
Umelec si všíma dianie okolo seba a zároveň si kladie otázky vyvstávajúce z pozorovaní spoločnosti, hľadá odpovede na to, prečo sa to deje, prečo tak ľudia k sebe správajú. Hľadá logické súvislosti, príčiny a prapôvod vzorcov správania. Prečo je to tak? Odpovede sa ponúkajú v ľudovej slovesnosti, a popísané sa dajú nájsť aj v slovenskej literatúre (Timrava): „Niekedy som sa nevedela úplne stotožniť s našou krajinou, s tým, ako vieme my ako národ zareagovať na situácie, ktoré sa dejú vo svete. Inšpirovalo ma to k hľadaniu toho, čo je v nás zakorenené. V mnohom mi história a zbierky, napríklad Zátureckého prísloví napovedali, že ľudová tvorba a slovesnosť hovorí za všetko. Je tam mnoho násilia na ženách, mnoho sexizmu, xenofóbie, neprajnosti a závisti“ – popisuje umelkyňa. Opomenúť sa nedajú ani slovenské ľudové piesne, ktoré nám odkazujú veľakrát rozporuplný príbeh, ktorý bol kedysi dôvodom ich nôtenia. Timrava opísala slovenský naturel bez toho povestného humoru, Záturecký sa venoval zbieraniu porekadiel, prísloví, úsloví, múdrostí. Z nich Šátekovú zaujali najmä tie, ktoré sa týkajú žien: „Žena je v nich v degradovanej a dehonestujúcej pozícii, o čom hovorí aj jedno úslovie: ,Naproti mužovi je len vecheť‘. ,Žena muža jazykom bije, muž ženu päsťou‘, aj také tam je. To sú hrôzostrašné veci“. Dedia sa nielen výšivky, ale aj vzorce správania a rodinné nastavenie. Ženy zachytené v Šátekovej výšivkách pri prácach doma či na poli sú umlčané a vynechané z tej „ľudskej,“ tradične mužskej spoločnosti prostredníctvom symbolického krčahu, ktorý majú na hlave. Tváre im nevidno – sú tak len marginalizovaným úžitkovým predmetom – inventárom, ktorý symbolizuje vylúčenie, anonymitu, uväznenie v ženskej sfére tradičnej slovenskej rodiny. Odpozorované vzorce správania z dôb dávno minulých sú, žiaľ, v našich prejavoch a správaní stále prítomné.
Sväté ohováranie
…je výstižné pomenovanie jednej z výšiviek, ktorá má pre Ivanu Šátekovú hlboký význam a emocionálnu silu. Obrus, do ktorého vstupovala má od starej dámy ktorá prežila holokaust. Ten sa k nej dostal cez jej dcéru, kamarátku jej mamy:“Je pre mňa cťou dotýkať sa tejto tkaniny a mať možnosť vstúpiť do nej novým aktualizujúcim príbehom” – uviedla. Príbeh obrusu tak žije ďalej a percipienti Šátekovej výstav majú možnosť precítiť jeho posolstvo. „Už to, že do tkaniny niekto vstúpil skôr ako ja je magické, pretože spolupracujem s niekým, kto o tom netuší, ale nadväzujem na jeho vyšitý odkaz. Je inšpiratívne pracovať s už existujúcim vizuálom. Motívy do neho dopĺňam tak, aby nekričali, ale zliali sa s pôvodným obrusom a stali sa jeho súčasťou.“ – konštatuje umelkyňa. Súdobý príbeh tak komunikuje s dobovým a splývajú v jeden umelecký celok.
Každé súkno, každá výšivka zobrazuje bežný každodenný príbeh, ktorého sa či už vedome alebo nevedome zúčastňujeme, žijeme ho a potláčame tak vlastnú sebahodnotu. S nadhľadom možno povedať, že Ivanine výšivky sú vlastne novodobými obrazovými prísloviami s akýmsi didaktickým odkazom kriticky poukazujúce na javy v spoločnosti. Každá výšivka reprodukuje výjav, ktorý sa pri pozornom zahľadení sa začne pred premýšľavým divákom rozvíjať a núti ho zamysleniu sa. Pri tých osvietenejších možno aj k vnútornej sebareflexii. Nápadito prepája históriu, folklór a ľudové tradície so súčasným svetom, aby tak komentovala hlboko zakorenené paradoxy a absurdity pretrvávajúce v slovenskej spoločnosti. Hlboký odkaz a vnútornú trýznivosť vyžaruje štvorica diel vyšitá na uterákových súknach s monogramom EE. V hlavnej úlohe je opäť žena. Žena, ktorej najväčším prehreškom je len to, že je človekom. Žena znášajúca trýzeň okolia, trpiaca v skutočných ľudských situáciách pod krutosťou a karhavosťou najbližších, zaštiťujúcich sa symbolom kresťanstva – krížom, ktorého ťarchu si žena vo svojej roli, ktorú jej priradila spoločnosť „hrdo“ nesie. Tieto diela vyžarujú smútok, ktorý neprebije ani autorkou odľahčujúce stvárnenie vykreslených životných situácií. Ivana dokonca výšivkami vizualizovala nenávistné komentáre k jej dielam a demaskovala ich autorov prostredníctvom humoru jej vlastného. Hejty, ktoré ju v prvej chvíli vyľakali ale neskôr pobavili, bavia i návštevníkov jej výstav alebo poslucháčov jej prezentácií. Keď už sme pri tých porekadlách, možno je to tak práve preto, že Ivana Šáteková svojou tvorbou udrela klinec po hlavičke a trafené husi zagágali.
Autorsky komentovanú online prehliadku si môžete pozrieť, keď kliknete na tento odkaz:
Ivana Šáteková(*1984)
je absolventka VŠVU v Bratislave. V roku 2013 sa stala finalistkou Essl Art Award, v roku 2014 jej bola udelená Cena Nadácie Tatra banky. Vo svojej tvorbe používa maľbu a kresbu inšpirovanú komiksom a fotografiami nájdenými v knihách či na internete, no pracuje aj s inými médiami (výšivka, objekt, interaktívna inštalácia). Typický je pre ňu nekompromisný humor, irónia a nadhľad, pomocou ktorých sa vyjadruje k aktuálnym spoločenským témam. Rada prepája históriu, folklór a ľudové tradície so súčasným svetom, na základe čoho komentuje hlboko zakorenené paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti. Je členkou kresliarskeho tria Dzive a spolupracuje na časopise pre deti Bublina.
Zdroje:
Omar Mirza, Kurátorský výklad
Komentovaná prehliadka
Rozhovor s umelkyňou
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1409/Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Slovnik/