Dokument o odvahe národa ktorý vyráža dych
Staré Lýceum, 25. 3. 2024
Priestory Starého lýcea sa v jeden marcový podvečer večer odeli do bielo-červeno-bielej kombinácie farieb, ktorá dominovala na pozadí čiernobielych dokumentárnych fotografií, letáčikov ale i vlajok, ktoré boli symbolicky osadené do okien Lýcea tak, ako sa zvykne vyjadrovať podpora či protest v demokratických spoločnostiach. Tu tak urobiť mohli. Bielo-červeno-biela je symbolom bieloruského odboja, poznávacím znakom občanov dištancujúcich sa od prezidentského režimu a jeho väzieb na Moskvu. Hrdinstvo nezlomného bieloruského ľudu počas protestov po zmanipulovaných prezidentských voľbách v lete 2020, si návštevníci tradičných Kinovečerov s Horovodom pripomenuli spolu s priamymi účastníkmi protestov v 90-tich minútach oceňovaným dokumentárnym filmom mladého bieloruského režiséra Aliakseia Paluyana tvoriaceho v Nemecku. Film sa dostal do svetových kín a na plátna filmových festivalov ako berlínske Biennale v časoch najprísnejších covidových opatrení v lete v roku 2021. Mohlo by sa zdať, že aktuálnosť dokumentu vyprcháva s odstupom času, v prípade tohoto dokumentu sa však aj vzhľadom na ostatný vývoj v európskych krajinách i na Slovensku stáva film Courage desivo aktuálnym. Možno si poviete, Bielorusko je ďaleko, ale vidiac reálie dokumentu, spoznávate v záberoch obrazy domov, ulíc, panelákov ako z každej inej európskej post-sovietskej krajiny. Pri uvedomení si toho mrazí. Len budova parlamentu vyzerajúca ako obrovský úrad tam má viac poschodí ako tá na Slovensku.
Už samotný prológ dokumentu sľubuje silný zážitok. Počas pochodu odporcov režimu 30. augusta 2020 v Minsku dominuje záberu na pozadí davu žena mávajúca obrovskou bielo-červeno-bielou vlajkou bieloruského odboja. Tento vizuálne silný úvod dokumentu je podfarbený trýznivou hudbou, ktorá vyznieva ako akési volanie, krik, rev národa vyvažovaný ženským spevom plným bolesti. Aliaksei zvažoval či do dokumentu vložiť hudbu, obával sa, že by bola cudzím prvkom. Autorský hudobný kúsok ukrajinsko-kanadskej skupiny napísaný pre jedno z divadelných predstavení Belarus Free Theater (Slobodné divadlo) ho svojim vyznením natoľko zaujal, že už pri prvom počutí vedel, že ho v dokumente použije. Pri strihaní filmového materiálu si uvedomil, že práve táto skladba bude úderným zvukovým podfarbením prológu jeho dokumentu.
Aliaksei sa narodil a vyrastal v Bielorusku a pomenúvať a dokumentovať dianie v jeho rodnej krajine je pre neho veľmi bolestivé. „Je to pre mňa silne osobná a emociálna téma, ktorou sa zaoberám už dlhé roky“ – hovorí režisér a autor námetu a dodáva: „Keď som pred rokmi po prvý raz videl predstavenie v Slobodnom divadle, zanechalo to vo mne stopu. Uvedomil som si, ako hlboko dokáže divadlo komunikovať s divákom. Aj to bol pre mňa jeden z impulzov študovať film.“ Aliaksei odišiel do Nemecka, kde vyštudoval filmovú tvorbu. V roku 2018 sa v myšlienkach opäť vrátil k nezávislej skupine divadelníkov združených v Slobodnom divadle v Minsku, premýšľajúc o roli umelcov v autoritárskom režime a povedal si, že nastal čas začať sa vážnejšie zaoberať touto témou. Rozhodol sa nakrútiť dokument, ktorý prináša autentické svedectvo nezlomnej odvahy bieloruského ľudu postaviť sa autoritárskemu tyranskému režimu. Výber troch hlavných protagonistov paradoxne nebol zložitý – Denis už predtým účinkoval v jednom z jeho krátkych filmov a jeho herectvo bolo nesmierne autentické. Denisovo prežívanie bol pred kamerou natoľko presvedčivé, že režisér nepotreboval nič predohrávať. „Denis bol aký je, “ a to ho ako režiséra fascinovalo. Oslovil ho preto s myšlienkou nakrútiť filmový dokument o ňom, o jeho divadle. „Denis ma zoznámil s jeho priateľmi a hereckými kolegami zo Slobodného divadla – s Pavielom a Marynou. Pochopil som, že práve tieto tri herecké osobnosti majú divákovi čo povedať svojou prepojenosťou, vzájomným dopĺňaním sa ale zároveň svojou rozdielnosťou. Každý z nich má vlastné strachy, ťažoby a slabosti. Také, ktoré nemá ten druhý. A preto tvoria silný tím.“ Pôvodným zámerom scenáristu a režiséra filmu, ktorý sa začal nakrúcať v roku 2018 bolo zdokumentovať umeleckú činnosť Bieloruského slobodného divadla. To vzniklo v roku 2015 ako platforma pre necenzurované umelecké vyjadrenie hercov frustrovaných autoritárskym režimom. Čoskoro však prišli štátne represie, divadlo sa stalo terčom útokov pre „podvratné“ aktivity a herci sa ocitli na čiernej listine diktátorského režimu. Súbor sa snažil aktívne vystupovať v undergrounde, jeho vedúci Nicolai Khalezin a Natalia Kaliada však boli pred rokmi donútení odísť pre vyhrážky smrťou do londýnskeho exilu. Aliakseiov priateľ Denis Tarasenko spoločne s Marynou Jakubovičovou a Pavielom Haradnizkym – hlavnými protagonistami dokumentu, v strachu o život od aktivít v Slobodnom divadle neskôr upustili. Pôvodný zámer zdokumentovať činnosť Slobodného divadla sa zmenil s udalosťami sprevádzajúcimi neslobodné prezidentské voľby vo volebnom auguste 2020. Zmenil sa i kameraman – počas natáčania nahradila Nemca Jesseho Mazucha, ktorý na film nahliadal minimalisticky a uhladene, Bieloruska Tanya Haurylchik. “Vedeli sme, že podmienky budú veľmi náročné a potrebovali sme niekoho, kto pozná miestny jazyk a nuansy,” vysvetlil zmenu režisér.
Dokument sa otvára divákovi pohľadmi do osobných prežitkov troch hlavných protagonistov v deň 30. augusta 2024, kedy pre národ svitla nádej na slobodu víťazstvom Sviatlany Tsikhanouskaye v prezidenstkých voľnách, ktorá síce fakticky voľby vyhrala, ale Lukašenkov režim výsledky zmanipuloval. V jednom z najsilnejších momentov filmu sa ľudia v ľahkom letnom oblečení zoskupujú na hlavné námestie v Minsku, aby oslávili úspech svojej kandidátky. Ozbrojená poriadková polícia (OMON) začne davy neľudsky zaháňať vodnými delami a slzným plynom. Letný deň sa tak pre Marynu, Pavla a Denisa, ktorí sa zapoja do pochodu za slobodu, stáva dňom odvahy a pripojenia sa k nespokojným davom odvážne kladúcim pokojný odpor voči režimu a jeho poriadkovým silám.
Technika, ktorou bol dokument zaznamenávaný je v dokumente neprehliadnuteľná: „Nenakrúcali sme na cinemascope, ale flat spôsobom. Chceli sme, aby dokument pôsobil profesionálne. Flat ponúka možnosť viac sa koncentrovať na obraz – má šírku a uzavretosť – lepšie zarámcuje zaberané obrazy,“ konštatuje režisér. Profesionálna kamera nepochybne púta väčšiu pozornosť ako smartfón a to, že medzinárodné publikum má možnosť vidieť tento dokument je nespochybniteľným dôkazom odvahy samotného režiséra a kameramanky. Obaja v stovkách hodín filmu zdokumentovali jedinečné situácie z protestov a vytvorili tak autentické filmové svedectvo odvahy bieloruského národa v pokojnom boji za svoje práva a slobodu. „Aj keď slovo pokoj k tomuto nakrúcaniu veľmi nepatrí, pretože sa nakrúcalo v situáciách, keď na vás mieria vodné delá a slzný plyn. Musím úprimne povedať, že to bol stav vojnového nakrúcania – bolo to nakrúcanie vojny, vojny proti vlastnému ľudu, vojny, ktorú vedie bieloruský režim proti svojmu ľudu“ – dodáva Aliaksei.
Silný odkaz odhodlania a túžby po slobode prináša záber na plné ulice a davy ľudí zvolávajúcich v lete roku 2020: Veríme! Zvládneme to! Zvíťazíme! Tento rok uplynú od protestov štyri roky, no zápas bieloruského ľudu sa stále neskončil.
Podujatie je realizované kultúrno-komunitným centrom Staré Lýceum v spolupráci s partnerom NMŠ v rámci projektu CLT01006 „LYCEUM – Free Society Lab“ (Lýceum – Laboratórium otvorenej spoločnosti) financovaného z Grantov EHP a Nórska a štátneho rozpočtu Slovenskej Republiky (SR). Projekt realizuje Cirkevný zbor ECAV Bratislava Staré Mesto.
Zdroje:
https://www.tagesspiegel.de/kultur/ein-gesicht-in-der-menge-ein-zeichen-der-solidaritat-6857329.html
https://en.wikipedia.org/wiki/Courage_(2021_film)
https://variety.com/2021/film/reviews/courage-review-1234923380/
https://www.berlinale.de/en/2021/programme/202106277.html
https://dafilms.sk/film/13586-odvaha
https://kinoklub.sk/film/5481/odvaha
https://www.kinomladost.sk/klient-3538/kino-513/stranka-16300/film-512380
https://www.youtube.com/watch?v=4QsGZEy-NmY
https://www.youtube.com/watch?v=Kql6RKRLSSw