Tohtoročnú filmovú jar s festivalom alternatívnych ukrajinských filmov Horovod v Starom lýceu uzatvoril dokument mladého doneckého režiséra Korniya Gricyuka, ktorý mal premiéru v roku 2020. Jednoduchý, presný a obyvateľmi Ukrajiny trpko zaužívaný názov vlaku “Vlak Kyjev – Vojna”, pôvodne len nočný vlak číslo 126, dal názov ľudskými pocitmi nabitému 71 minútového dokumentu. Hlavnej úlohy sa chopil priamo scenárista a režisér, ktorý sprevádza diváka od chvíle príchodu na kijivskú hlavnú stanicu, popisujúc celú cestu vlakom z „mieru do vojny“. Idúc po eskalátore a prebíjajúc sa nočnou stanicou premýšľa o svojom rodnom meste. „Volám sa Korniy Gricyuk a som filmový režisér, narodil som sa a väčšinu svojho života som prežil v Donecku“. Monológ režiséra je popretkávaný zábermi na chaos a tlačenicu, horúčkovitú prípravu cestujúcich na dvanásťhodinovú cestu, ale aj na samotného režiséra v zanietenej diskusii so skupinkou vojakov smerujúcich na front. Aj napriek pokročilej večernej hodine je v tomto centrálnom vlakovom uzle čulý ruch a zhon, vo vzduchu cítiť pachy rýchleho občerstvenia, cestujúci si robia rodinné rozlúčkové selfies, niektorí kupujú minerálku a kijivské koláčiky, iní sa už tlačia na peróne. „Tento vlak je vždy preplnený,“ konštatuje a pokračuje: „Ostatných 5 rokov som sa kvôli vojne nemohol vrátiť do môjho rodného mesta“ – na zábere do stanice práve prichádza vlak smerujúci do vojny, „nemohol som objať svoju rodinu, blízkych“. Diváka nepoznajúceho Kijiv kamera vtiahne do deja a priblíži mu atmosféru mesta zábermi večernej hlavnej stanice a jej okolia, pohľadmi z perspektívy zachycujúcimi moderné dialničné nadjazdy a vysvietené okolité výškové bytové domy.

Vlak do vojny má odchod z Kijivskej hlavnej stanice takmer o pol jedenástej, na infotabuli svieti 22:20. Pôvodne smeroval na hlavnú stanicu v Donecku, dnes už je cieľovou stanicou len malé priemyselné mestečko Konstantynivka vzdialené 30 km od demarkačnej línie smerom na západ. Vlakom do vojny cestuje celé panoptikum ľudí, od obyvateľov okupovaných oblastí vracajúcich sa z návštev príbuzných alebo úradov, dobrovoľníkov, cez vojakov smerujúcich na front až po opilcov, pretĺkajúcich sa vagónmi. Dokument je vlastne zachytením priateľských rozhovorov režiséra s cestujúcimi, zisťujúci ich postoj k prebiehajúcemu konfliktu na Donbase. Pred divákom sa tak počas ubiehajúcich minút filmu a kilometrov vo vlaku otvára netradične otvorená a úprimná názorová rozmanitosť cestujúcich, častokrát plná silných emócií. Režisérov monológ je pretkaný autentickými výpoveďami ľudí a pred divákmi sa otvára sonda do špecifickej časti ukrajinskej spoločnosti, ktorá je konfliktom na Donbase tak, či onak zasiahnutá najviac. „Cestujúci vo vlaku pochádzajú z rôznych prostredí a často-krát majú opačné názory na túto vojnu, teraz majú ale spoločnú cestu a strávia spolu 12 hodín vo vlaku do vojny,“  konštatuje režisér a kamera zachytáva odchod vlaku. Od tejto chvíle sa dej dokumentu odohráva vo vagónoch vlaku, kde hneď v prvom zábere štáb stretáva štyridsiatnika hrajúceho na fúkacej harmonike, ktorej melódia podfarbuje režisérove rozprávanie: „Stretol som desiatky ľudí v tomto vlaku, ľudí, ktorí cestujú medzi mierom a vojnou. Niektorí sa so mnou podelili o ich príbeh, o pocity, ktoré v nich vyvoláva vojna, o ich politické názory.“ Kamera prináša pohľady do intímnych zón cestujúcich, niektorí ulíhajú na kovové postele v lôžkovom vozni, iní sa ovievajú vejárom, ďalší si pochutnávajú na klobáske. Panej v strednom veku prekáža, že na okupovanom území „púšťajú len ruskú televíziu,“ muž v bielom tielku prikladajúci si fľašu piva k ústam medzi šlukmi z cigarety hovorí, že chce všetko tak, ako to bolo a aby sa stal Janukovyč opäť prezidentom. Vo vlaku cestujú bok po boku ľudia najrôznejších pováh, sociálneho postavenia, politických názorov a vyznaní. Rozprávajú sa, diskutujú, niekedy sa aj hádajú, ale komunikujú spolu a vezú sa spoločným smerom. „Donbas je Ukrajina, vždy bol a vždy bude,“ vraví mohutný chlap, ďalší však tvrdí opak a dodáva: „Môj vzťah k Rusku? Pozitívny“. Režisér pokračuje vo svojom myšlienkovom monológu a narazí aj na vždy upravené uniformované sprievodkyne, z ktorých jedna si povzdychne nad ťaživou dobou a druhej režisér zavadzia pri varení čaju pre cestujúcich: „Mladý muž, prepáčte, ale musím pripravovať čaj pre cestujúcich – môžem vás pri tom obariť“, vyzve ho priateľsky.

Protichodné názory ako sú odhodlanie bojovať – vojak odvrátený od kamery konštatuje „samozrejme že sa chcem vrátiť do Donecka, inak by som za to nebojoval,“ ale aj odovzdanosť sa stretávajú v názorovom spektre a pocitoch cestujúcich: „My už sme Donbas stratili, nevráti sa už mierovou cestou,“ povzdychne si pani v stredných rokoch. Príjemným oživením smutných, utrápených a starnúcich tvári je pohľad kamery na krásnu mladú ženu s vlnitými vlasmi a dokonale upravenými nechtami. Ten však vzápätí vystrieda záber na mäkké plastové poháriky s vodkou a údené kura v alobale. Vlak je plný kontrastov. „Niektorým som kúpil pivo, chcel som si s nimi priateľsky podebatovať,“ popisuje režisér ako prelamoval ľady a získaval si dôveru svojich respondentov keď sa nedalo inak. V ďalšom zábere mladej žene vysvetľuje, že natáčajú film a rozprávajú sa s ľuďmi vagón po vagóne, chcú poznať ich názor na vojnové besnenie v ich rodnom kraji. „Donbas kŕmil celú Ukrajinu a teraz sa chce oddeliť,“  hovorí mladá žena. Asi päťdesiatnička konštatuje, že teraz im hovoria, že za Putina si môžu sami. Výpovede ľudí sú podfarbené hnevom: „cítim nenávisť voči rusku,“ obviňovaním politikov „kto zničil Doneck? Porošenko,“ ale aj provokačnými myšlienkami „zavesím ukrajinskú a gruzínsku vlajku na Kremeľ“ a smútkom: „na penzii tam už žiť nebudem, nejde to“. Divák však vo vlaku stretne aj bábušku, ktorá si na stolíku ukladá sušienky do dokonalej línie, alebo rodinku s troma sliepkami a 17-timi kuframi.

Pre tvorcov je dokument prierezom ukrajinskej spoločnosti. Alebo možno presnejšie – je to prierez Donbasom, miestom, kde odjakživa spolu žili ukrajinské, ruské, sovietske, ale aj nemecké, belgické a britské rodiny. Kde nebolo možné nájsť hranicu medzi ruskou a ukrajinskou identitou, kde ľudia často hovorili suržykom, akýmsi koktailom ukrajinčiny a ruštiny. Tento svet je už dávno stratený.

Záverečné premietanie filmu reflektujúceho tragédiu vojny na Donbase pripomenulo smutných desať rokov jej trvania. „Je to filmové vyrovnávanie sa s tým, čomu je stále ťažké uveriť. Vojna však sprevádza mnohých ľudí takmer počas celého ich dospievania. Ak ste boli na začiatku vojny osemročné dieťa, dnes ste plnoletí a môžete ísť na front zomrieť. A ak ste z Donbasu, pamätáte si prakticky len život vo vojne,“ uzatvára premietanie Mikhail Popov z Horovodu. Všetkých ľudí z vlaku spája túžba po živote v mieri, akokoľvek to už každý z nich v rozhovoroch vyjadril spôsobom sebe vlastným. Dokument je sondou do nedávnej histórie, do obdobia spred piatich rokov, ktoré sa s februárom 2022 a rozpútaním novej fázy vojny Ruskom navždy stratilo. Do obdobia, ktoré už bude len materiálom pre učebnice a dejepisné knihy. A podrobné opisy cestujúcich môžu byť jedného dňa pre dejepiscov cenným historickým materiálom.

Podujatie je realizované kultúrno-komunitným centrom Staré Lýceum v spolupráci s partnerom NMŠ v rámci projektu CLT01006 „LYCEUM – Free Society Lab“ (Lýceum – Laboratórium otvorenej spoločnosti) financovaného z Grantov EHP a Nórska a štátneho rozpočtu Slovenskej Republiky (SR). Projekt realizuje Cirkevný zbor ECAV Bratislava Staré Mesto.