V tretí februárový kinovečer sa diváci opäť stretnú s dielom, pod ktorým je tentoraz ako koproducent podpísaný známy slovenský filmový režisér, tvorca a pedagóg Peter Kerekeš, pre našich lýcejných divákov už známy ako tvorca Cenzorky.
Medzinárodne oceňovaný 85 minútový režijný debut mladého ukrajinského režiséra Ihora Ivanka Krehká pamäť (Fragile memory) mal na Slovensku premiéru v júni 2022 ale nominácie na filmové ceny zbiera dodnes. Horovod prináša tento dokument na kinovečery v Starom lýceu a obohacuje tak selekciu filmov o intímny dokumentárny portrét významného sovietsko-ukrajinského kameramana Leonida Burlaka (1938). Mladý režisér, scenárista a kameraman Ihor Ivanko (1992), vnuk slávneho kameramana, sa týmto originálnym, citlivo spracovaným dokumentom uviedol do medzinárodného sveta filmu.
Leonid Burlaka sa narodil v Odesse a po celý svoj profesný život pracoval pre štátne odeské filmové ateliéry. Burlakova tvorba je žánrovo rozmanitá od krátkych filmov, cez kriminálne a dobrodružné celovečerné filmy, až po vojnové ale aj romantické drámy. Na jeho tvorbe sa významne podpisuje vtedajšia mocenská propaganda v sovietskej kinematografii, ktorá mýticky vizualizovala šťastný život vo vtedajšom Sovietskom zväze. V období rokov 1964 až 1999 nakrútil viac než 30 filmov, kariéru odštartoval krátkym filmom Molodzen (Manželia – 1964), neskôr nasledovala okrem iných úspešná akčná päťdielna televízna miniséria Mesto vstrechi izmenit nelzya (Miesto stretnutia je nemenné -1971). Jeho posledným príjemným kameramanským počinom bol rozprávkový muzikál z roku 1999 Yak koval shchastia shukav (Ako kováč šťastie hľadal). Ihor sa pri pohľade na obrazovku starého profi prehrávača so zelenými digitálnymi číslicami kde práve beží záber starého otca s kamerou na pleci, zamýšľa nad tým, že o mladosti svojho starého otca nevie takmer nič. Pohľad na mladého zanieteného kameramana v jeho veku v čiernobielom filme podnieti v tridsaťročnom Ihorovi zvedavosť dozvedieť sa o starom otcovi viac. Aj preto, že jeho pamäť bledne a posledné čriepky spomienok sa plazivo a nenávratne strácajú. Osemdesiatročnému Leonidovi Burlakovi bola diagnostikovaná Alzheimerova choroba.
Burlakovci majú pri Odesse letnú daču (chatku) kde ich mladý vnuk zvykne navštevovať a práve tu, v starej garáži plnej haraburdia pri upratovaní náhodne natrafí na plastové vrecko so zvitkami starých poškodených kinofilmov a negatívov. Vtedy si ešte neuvedomujúc akú budú mať pre jeho začínajúcu kariéru hodnotu. Ihor rozvíja zvitok starého zlepeného filmu a premýšľa: na týchto snímkach som po prvý raz videl môjho starého otca nie ako sivovlasého, ale ako mladého nadšeného filmára za kamerou v mojom veku. Nadšený objavom ukáže rozvinutý starý negatív starému otcovi a bábuške, ktorí prekvapení objavenými spomienkami neskrývajú nadšenie a film tak obohacujú o autentické emotívne dialógy: Wow, mamma mia! – reaguje Leonid. Bábuška neskrýva radosť a hovorí Leonid, pozri aký mužný si bol, pozri na tie ramená! Úžasné, pritakáva Leonid a udivene pozerajú na ďalší záber, kde sú spolu s bábuškou ako mladý krásny pár. Bábuška Leonida podpiche: A toto je kto? Starý otec odpovedá: to si ty. Bábuška neveriacky pozerá na fotografiu v počítači –Ja? No kto iný by to mohol byť, reaguje Leonid. A bábuška na to: no zamyslela som sa, kto ešte by to tak mohol byť, krúti hlavou a šibalsky vraví: Monica Vitti! (talianska filmová herečka, pozn. autora).
Objav zo starej garáže bol pre Ihora Ivanka podnetom pre vystavanie príbehu jeho starého otca zliepaním roztrieštených fragmentov dedovej pamäte pomocou starých zdigitalizovaných negatívov. Ihor lačný po poznaní dedovho života dôsledne preskúmal každú zo snímok a popri prezeraní sa mu vynárali otázky, na ktoré by sa ho rád popýtal: Ako sa mu podarilo stať sa renomovaným kameramanom? Aké bolo vtedy nakrúcať filmy? Akú voľnosť mal v umení a vo svojom súkromnom živote? A ako sa mu pracovalo v štátnych filmových ateliéroch v čase silnej cenzúry? Na množstvo otázok už odpoveď nedostane, choroba si vyžiadala svoju daň. Jediným spôsobom ako vytiahnuť z dedovej blednúcej pamäte záblesky spomienok je prechádzať si s Leonidom staré fotografie: To si fotil ty, že? Možno – odpovedá Leonid. Spoločne si prezerajú niekoľko menej poškodených snímok na ktorých pózuje fešný mladý muž a starý pán si povzdychne – Kde to bolo? Kedy to bolo? Na jednom zo záberov pózuje v pozadí s Eiffelovou vežou – neviem si spomenúť, povzdychne si. Množstvo nezodpovedaných otázok z dedovej mladosti Ivanku motivovalo k hľadaniu odpovedí v archívoch, v rozhovoroch s bývalými kolegami a v rozhovoroch so svojou bábuškou. Ivanko v dokumente pozoruhodne pracuje s strihom, otázky na Leonida prekladá zabudnutými spomienkami na novoobjavených fotografiách, ktoré podfarbuje dobovými zvukovými ruchmi a divákovi tak sprostredkováva atmosféru 60. a 70. rokov uplynulého storočia. Kvalitná hudba umocňuje filmový prežitok. Obrazová a strihová stránka filmu je pozoruhodná aj z iného dôvodu. Použitím abstraktných obrazov na poškodených negatívoch sa vracia k vizuálnym experimentom známym z 50. a 60. rokov 20. storočia, z éry Burlakových štúdií. Podobne ako počas uvoľnenia pomerov v 60. rokoch v Československu začali aj na východ prenikať nové výtvarné smery a umelci sa nebáli experimentovať. Vypaľovanie, čmáranie po negatívoch, rôzne druhy zámernej degradácie, aj to charakterizovalo vtedajšiu umeleckú tvorbu.
Môj starý otec si nepísal denník, ale zanechal po sebe tisíce filmových obrazov, hovorí Ihor a na plátne beží zrýchlený prestrih vybraných čiernobielych snímkov. „A pretože demencia ruinuje pamäť môjho starého otca, a my strácame kolektívnu pamäť musím nájsť spôsob ako zachrániť jeho prácu, a priniesť ju mladým; kým starý otec ešte vie, kto som – premýšľa Ihor a skúma popisky na starých kovových kazetách s kinofilmami úhľadne usporiadaných do vežičiek v starom archíve.
V rodinnom archíve tiež našiel Ihor zašlé, ale už farebné zábery z letného nakrúcania jedného z posledných dedových filmov – rodinného filmu o hovoriacom psovi Bez osheynika (Bez goliera, 1995). Tu vidí sám seba ako trojročného chlapčeka v modrých trenírkach a oranžovej šiltovke, ktorý komunikuje so svojim dedom sediacim s filmovou kamerou na žeriave. Na záberoch je malý Ihor so svojou krásnou mamou v elegantných krémových šatách a klobúčiku, ktorú už jej otec nespoznáva. Spomienkové zábery prekladajú nové a v zábere stoja už zostarnutý Leonid a pred ním jeho vnuk za kamerou, ktorý konštatuje – tak už som sa stal tiež kameramanom.
Vplyv propagandy v minulosti a súčasnosti sú témy, ktoré sú režisérovi vlastné. Ivankov dokument prierezovo zachytáva a odkrýva zdanlivo nesúvisiace vrstvy a témy života naraz – vplyv deda na vnuka, degeneratívne ochorenie, propagandu v Sovietskom zväze a súčasnom Rusku, ktoré vďaka dobre rozpoznateľnej symbolike dokáže prirodzene prepojiť.
O výber zreštaurovaných historických negatívov zo súkromného archívu, na ktorých je postavená idea aj dej filmu prejavila záujem kyjevská galéria a vznikol tak zaujímavý koncept – filmový dokument Krehká pamäť dopĺňa rovnomenná výstava a dokonca kniha. I keď Ihorov pokus zaznamenať spomienky starého otca skôr, ako sa stratia nevyšiel, zostávajú tu čriepky opätovne pozbieraných čiernobielych spomienok, ktoré budú takto uchované nielen pre Ihora a jeho potomkov, ale zostanú vhľadom do kinematografie doby vtedajšieho Zväzu sovietskych socialistických republík.
HOROVOD filmové večery sú pohľadom do srdca kultúry očami kamery. Sme radi, že sme vám mohli ponúknuť pestré a zaujímavé filmové zážitky, ktoré prehĺbia vaše chápanie ľudí, prostredia cudzej kultúry, umenia a seba samého a pomôžu tak budovaniu medzikultúrneho dialógu a porozumenia – uzatvára premietanie aj tento jarný festival v Starom lýceu Mikhail Popov, člen tímu Horovod.
Pre tých, ktorými tento silný príbeh zamával a v skryte duše obnažil obavy o svojich najbližších ozrejmila v interaktívnej prednáške neurovedkyňa Nika Kocúrová podstatu vzniku Alzheimerovej choroby. Ide o jedno z najčastejších degeneratívnych ochorení mozgu, ktorej najmarkantnejším znakom je postupná strata pamäti, konštatuje. Nika, ktorú ktorú od detstva zaujímalo ako funguje ľudské telo absolvovala bakalárske štúdium v odbore molekulárnej biológie na UCL. Fascinácia fungovaním ľudského mozgu a s tým súvisiaca liečba neurodegeneratívnych chorôb ju priviedla na Imperial College v Londýne kde vyštudovala klinickú neurovedu. Niku baví pomáhať mladým ľuďom rozvíjať sa a učiť a preto prijala pozvanie Horovodu a na záver premietania auditóriu ozrejmila mnoho otázok ktoré dokument otvoril a na ktoré diváci hľadali fundované odpovede.
Podujatie je realizované kultúrno-komunitným centrom Staré Lýceum v spolupráci s partnerom NMŠ v rámci projektu CLT01006 „LYCEUM – Free Society Lab“ (Lýceum – Laboratórium otvorenej spoločnosti) financovaného z Grantov EHP a Nórska a štátneho rozpočtu Slovenskej Republiky (SR). Projekt realizuje Cirkevný zbor ECAV Bratislava Staré Mesto.
Zdroje:
Premietanie a úvodná prednáška Mikhaila Popova
Diskusia s Nikou Kocúrovou
https://www.filmpress.sk/recenzie2/recenzie-2022/8579-fragile-memory?hitcount=0
https://dokweb.net/database/persons/biography/b160dde0-927c-4d61-803b-e6bd66afd1ac/ihor-ivanko
https://www.imdb.com/name/nm0122091/
https://yodamentorship.cz/mentori/nika-kocurova
https://www.idfa.nl/en/film/511f8798-6000-44bc-baf6-2dc91f2041b4/fragile-memory/
https://www.csfd.sk/film/1177817-fragile-memory/recenzie/externe/