Bezútešná ironická dramedy
Staré lýceum, 10. 4. 2024
Filmoví nadšenci, ktorí sa zišli 10. apríla večer na ďalšom z Horovod Art premietaní bieloruskej filmárskej tvorby mohli mať po zhliadnutí prvých záberov filmu rozpačité pocity. Ironická dramedy Krištáľová labuť (Khrustal) mala premiéru v roku 2018, odohráva sa však v ešte roku 1996 v duálnych svetoch – Bieloruskom Minsku a provinčnom mestečku na vidieku. Námet, scenár a réžia je autorskou celovečernou prvotinou dnes štyridsaťštyriročnej bielorusky Darye Zhuk z Minska a jej “rodáčky” z Moskvy, dnes päťdesiatpäťročnej Helgy Landauer. Obe sa narodili v spoločnom Zväze sovietskych socialistických republík, len s jedenásťročným rozdielom. I tak ide o dve generácie emigrantiek do USA, ktoré spoločne napíšu scenár celovečerného filmu odohrávajúceho sa v druhej polovici deväťdesiatych rokov. A adresujú ho publiku súčasnosti. Film ide naprieč generáciami, povedali by ste si. Preto aj ten zmätok, rozpaky pri zhliadnutí reálií a artefaktov z deväťdesiatych rokov uplynulého storočia v prvých minútach 94 minútového filmu. Pre dnešných dvadsiatnikov je to už vlastne nezažitá história. Po prvý raz v rámci nášho Horovod Art festivalu nejde o dokument, ale o celovečerný film s trochou autobiografického naratívu, i keď podľa scenáristky a režisérky ide skôr o mozaiku príbehov mladých dievčat z postsovietskych republík prepletenú v jeden príbeh. Pre režisérku Daryu Zhuk bola nezávislosť a sloboda pri tvorbe kľúčovým atribútom a tak vďaka svojim predchádzajúcim filmovým prácam dokázala získať zdroje od zahraničných produkcií. Vznikla tak unikátna koprodukcia krajín Bieloruska, Ruska, Spojených štátov a Nemecka, čo prinieslo producentom svoje ovocie. Film bol v roku 2019 vybraný po dlhých 22 rokoch do nominácie na Oscary, celkom získal 8 ocenení a 15 nominácií na Medzinárodných filmových festivaloch.
Ťaživú scenériu Bieloruska ktoré sa prebúdza v novej ére “autonómnej” krajiny potácajúcej sa na okraji medzi východom a západom, geograficky i kultúrne však bližšou k Moskve, režisérka doslova žiarivo odľahčuje zjavom a naturelom hlavnej hrdinky – dvadsaťdvaročnej Eveliny, prezývanej Velya. Už len pohľad na propagačné plagáty a fotografie k filmu zanesú staršie ročníky do čias éry Madonny v jej dramedy Desperately Seeking Susan (1985). Aj pre Daryu Zhuk, ako sama hovorí, sú 90-te roky spájané so silnými spomienkami a nostalgiou, práve vtedy sa jej podarilo ako 16- ročnej dostať sa po prvý raz do USA, kde úspešne ukončila bakalárske štúdium na Harvarde a neskôr aj univerzitné štúdiá réžie na Columbia University v New Yorku. Darya sa svojím filmom chcela vrátiť do čias svojej mladosti, do čias Bieloruska ako mladej krajiny hľadajúcej vlastnú identitu. Bolo to zlomové obdobie, spomína v jednom z rozhovorov: “Chcela som sa do tej doby vrátiť. Film do určitej miery popisuje môj vzťah k Bielorusku,” hovorí. Jej dramedy je príbehom amerického sna mladej excentrickej DJ-ky hrajúcej svoju milovanú house music v provizórnom podzemnom minskom nočnom klube so schovanými sochami Lenina a Stalina po perestrojke. Velya je prototypom american dreamer a tomu podriaďuje úplne všetko – výzor, správanie, glorifikáciu vytúženej krajiny. S tým sa mimochodom veľmi kvalitne pohrala kostýmová výtvarníčka Elena Hordionok a Velya je svojimi vlasmi a odevom skutočne akousi neprehliadnuteľnou ohnivou guľou na pozadí sivého prostredia provinčného Bieloruska. Patrične dáva najavo svoje pohŕdanie zaostalou postsovietskou spoločnosťou a jej obyvateľmi od ktorých si vypočuje posmešky na svoj výzor a neustále karhanie že rodná krajina sa neopúšťa. Velya sa ale už jednoducho vidí v Chicagu – kolíske house music. Jej sebavedomie, presvedčenie a dobrá angličtina narazia na vecného a podozrievavého úradníka na americkom konzuláte, ktorý vyžaduje riadne zamestnanie. Americké úrady správne predpokladajú, že ani Velya sa ako jedna zo stovák ľudí čakajúcich v rade na víza neplánuje vrátiť na rodnú hrudu. Jej odvaha, nadšenie a inšpirácia matkiným rodným mestečkom ju posunú k vysneným vízam o krôčik bližšie. Na americkom konzuláte odovzdá vymyslený životopis s uvedením práce: manazérka v továrni na krištáľ. Žiadosť vyžaduje doplnenie telefónneho čísla, ktoré zauzlí rozbehnutý mestský príbeh z Minska a presunie celé dianie do provinčného mestečka, do divnej rodiny hlučných malomeštiakov ponorenej do plánovania svatby svojho najstaršieho syna. Tu sa začne odvíjať celá tragikomédia príbehu, ktorým sa divák dostane i k pôvodu názvu filmu – Khrustal (Krištáľ). Velyina chyba v telefónnom čísle a avízo konzulátu o dopytovaní sa na danom čísle ju prinúti dočasne sa presídliť a vnútiť sa do rodiny, v ktorej byte sa inkriminovaný telefónny aparát nachádza. Velya, ktorú hrá Alina Nasibullina s dojemnou kombináciou sebadôvery a zraniteľnosti sa tak stáva rukojemníkom telefónneho aparátu rodiny cynikov. Svoje prísľuby rodine vymieňa za pozitívnu odpoveď “ak by volali”. Film zobrazuje Velyin frustrujúci očistec a entropiu postsovietského vidieka. Velya za prísľub potvrdenia skutočne v továrni, ktorú uviedla ako svoje pracovisko v žiadosti o vízum začne pracovať – a tu sa dostávame k medzinárodnému názvu filmu: Crystal Swan – soška krištáľovej labute sa skutočne v továrni vyrábala. Režisérka venuje osobitnú pozornosť materialite predmetov z 90. rokov, akoby boli pre ňu spomienkovým sentimentom na teenagerské roky strávené v rodnej krajine. Vo filme tak vidíme veľké telefónne búdky, plagáty na stenách, analógový domáci telefón, mechanické cvakanie fotoaparátu, kazety, prehrávače, walkmann. A boj Velye, ktorá v posledných chvíľach zaujme rolu vydeseného dieťaťa, ktoré z poza okna sleduje akési úbohé divadlo svojho okolia a zúfalo vníma bezútešnosť vlastnej budúcnosti, pokiaľ sa nerozbehne za horizont.
Film autenticky vykresľuje stereotypy v postsovietskych krajinách, ktoré sú paradoxne prítomné i dnes po desiatkach rokov od perestrojky. Príbeh je akousi časovou kapsulou, ktorá je pripomenutím pocitov, frustrácií a ambícií mladých ľudí v deväťdesiatych rokoch uplynulého storočia po páde Sovietskeho zväzu. Režisérka a scenáristka Darya Zhuk je predstaviteľkou mladej sebavedomej generácie, ako sama hovorí “new wave” bieloruských filmárov, ktorej úspešná celovečerná prvotina je dôkazom, že dnes je možné tvoriť aj slobodne, bez podpory bieloruského štátneho fondu podmieňujúceho financovanie filmu propagandistickou podporou ideologickej autokratickej mašinérie stávajúceho režimu.
Pozrite si trailer k filmu a krátky rozhovor s režisérkou Daryou Zhuk, možno vás spolu s týmto textom zaujme natoľko, že si ho pozriete s rovnakým záujmom, ako státisíce divákov na celom svete.