Séria filmov premietaných v rámci kinovečerov s Horovodom v Starom lýceu presahuje rámec bežných filmových projekcií. Diela sú selektované tak, aby priniesli slovenskému divákovi čo najvernejší obraz zo sveta Horovodu, z rodných krajín zakladateľov tohoto občianskeho združenia pôsobiaceho na Slovensku. Staré lýceum sa tak na niekoľko mesiacov stáva miestom, kde umenie rozprávania príbehov prostredníctvom filmových obrazov prekračuje bariéry a otvára cestu k hlbšiemu porozumeniu rozmanitosti, ktorá definuje naše spoločné kultúrne dedičstvo.
Druhý kinovečer v Starom lýceu bol venovaný debutovému celovečernému dokumentu režiséra z bieloruského Minsku, Alexandra Michalkoviča (1984) „Moja babička z Marsu“ (My Granny from Mars). Film ocenený na Docu Talent Award z roku 2018 je koprodukciou Bieloruska, Estónska a Ukrajiny. Michalkovič sa zameriava na dlhodobejšie dokumentárne projekty a inšpiráciu pre svoju tvorbu hľadá v ľuďoch, miestach a veciach, ku ktorým má silný osobný vzťah. Tak je tomu, ako už názov napovedá, aj v prípade tohoto dokumentu. Moja stará mama z Marsu je intímnym portrétom ženy a jej rodiny, len s tým dovetkom, že sa odohráva na pozadí vojny. Dokument je sondou vnuka Alexandra do života svojej ukrajinskej bábušky Ziny, ktorú chodí navštevovať do krymského mestečka Jevpatorija, kam sa presťahovala po smrti svojho manžela. Počas návštev tak postupne dokumentuje zásahy do každodenného života obyvateľov, ktoré priniesla anexia Krymu. Tie plazivo premieňajú prímorské mestečko na nepoznanú planétu. Bábuška Zina, ktorá za ostatných osemdesiat rokov žila v Bielorusku, na Ukrajine i za ruským polárnym kruhom, sa tak opäť ocitá v „novej krajine“. Tentoraz bez toho, aby sa musela kamkoľvek sťahovať. Súčasný domov sa jej začína meniť pred očami. Alexander znova a znova prichádza do Jevpatorije po ďalšie bábuškine rady a pre divákov zaznamenáva postupné neodvratné rozplývanie sa pokoja na Kryme. Keď počas rokov režisér so svojím štábom cestoval na túto „vzdialenú planétu“, stretol sa s cudzou hudbou, prazvláštnymi krojmi, neznámymi tancami a vzdialenou kultúrou, ktoré sú pre diváka autentickým obohatením tohoto dokumentu.
Michalkovič zároveň pod hlavnou dejovou linkou dokumentu otvára väčšie a závažnejšie témy – ako sú národná identita, politické zmeny, nestabilita a ich vplyv na citlivé rodinné väzby. Slovenského diváka tak vťahuje do deja a približuje situáciu, ktorá má analógiu so súčasným vývojom na Ukrajine. „Verím, že aj tento film z našej série Kinovečerov Horovod prostredníctvom svojho umeleckého vyjadrenia podnieti diskusiu, povzbudí reflexiu a hlbšie porozumenie ukrajinskej spoločnosti, jej kultúre a histórii,“ dodáva Mikhail Popov z o.z. Horovod.
Dilema starej ženy
Film umožňuje divákom nazrieť do myšlienok bábušky Ziny a jej neľahkého rozhodovania sa: opustiť Jevpatoriju a presťahovať sa k rodine na Ukrajinu alebo zostať na Kryme, ktorý sa postupne stáva súčasťou Ruska a dôsledky anexie spolu s neuspokojivou politickou situáciou sú už citeľné. Režisér sa sústreďuje nielen na osobné rozhodnutia hlavnej postavy, ale divákovi pomáha v širšom kontexte pochopiť jej postoj v súvislosti so zásadnými historickými udalosťami tej doby. Michalovič rozpráva až paradoxne pokojne emocionálne silný príbeh obyčajnej ukrajinskej ženy, ktorá na sklonku života zvažuje a naberá odvahu prijať zmeny, ktoré majú ovplyvniť jej doterajší život, nech už sú akékoľvek. Film oživujú rytmy skvelého ukrajinského folku, popu a ľudových piesní, ktoré pretkávajú úvahy a citlivý sentiment hlavnej hrdinky Ziny a diváka tak na moment prenesú do živej atmosféry Jevpatorije. Filmom sa však neustále vinie pachuť aktuálnej politickej situácie, ktorá je citeľná v každom obraze a neunikla jej ani bábuškina pomyselná, iná planéta. Spôsob, akým vnuk – dokumentarista zaznamenáva Zinine pocity, myšlienky, vzťahy k vzdialenej rodine a priateľom v Jevpatoriji, je vyjadrením jeho hlbokej úcty k svojej bábuške, rešpektu pred jej životnou múdrosťou a skúsenosťami. „Po anexii Krymu musela moja ukrajinská bábuška Zina čeliť realite života na „novej planéte“. Z veľa dôvodov pre ňu nastal čas, aby urobila zásadné rozhodnutie“ – hovorí režisér a dokumentarista Michalkovič.
Historické analógie
Stará mama Zina a jej Jevpatoria majú v mnohých ohľadoch veľa spoločného, zažili toho veľa. Pred dva a pol tisíc rokmi bola Jevpatorija grécka, neskôr patrila Pontskému kráľovstvu, Chazarskej ríši a Krymskému chanátu, až kým ju koncom 18. storočia dobylo cárske Rusko. Prežila krymskú vojnu a rozkvitla koncom 19. storočia. Nikita Chruščov Jevpatoriu v polovici minulého storočia spolu so zvyškom polostrova odovzdal Ukrajine. A teraz opäť mení svojho cára…
Bábuška Zina nie je radikálna. Nemá už síl príliš bojovať, ale je už dosť stará na to, aby povedala, čo si myslí. A toho sa niektorí ľudia z jej okolia boja. Tak, ako má stará mama Zina problémy so svojimi susedmi pre svoje názory, presvedčenie a ukrajinský pôvod, má jej vnuk Alexander problém s bieloruským režimom. „V Bielorusku už len slová Donbas alebo Krym vyvolávajú strach a hrôzu“ – tak aspoň režisér vysvetľuje, prečo bol jeho film v Bielorusku zakázaný. Film bol už pred jeho uvedením vnímaný ako silne politický. Mal sa premietať v rámci festivalu Listopad, ale dva dni pred premietaním bieloruské Ministerstvo kultúry nariadilo film stiahnuť. Český Inštitút dokumentárneho filmu sa preto rozhodol zorganizovať v Prahe solidárne premietanie. „Stiahnutie filmu v Bielorusku im pripomínalo československú normalizáciu, a nie bezdôvodne. Bolo to v roku 2018 a predstavitelia Inštitútu vtedy uviedli, že zákaz filmu môže súvisieť so zhoršujúcou sa situáciou v rusko-ukrajinskom konflikte. A neboli ďaleko od pravdy,“ dopĺňa Mikhail Popov.
Ale napriek všetkým kontroverziám, pachuti vojny, zákazom i oceneniam, dej filmu plynie pokojne, drží sa pri zemi. Dostať sa za bábuškou je pre Alexandra čoraz ťažšie, kultúra je čoraz odlišnejšia a stará mama už nemá síl presunúť svoj život opäť inam. Jediné čo chce je pokoj, stabilitu a občasný slnečný lúč. „Je to, ako sa vraví, „smiech cez slzy“, že niekto cíti potrebu cenzurovať babičkine táranie a susedské prekáračky, plávanie v mori a pokusy o omladenie pleti. Nie je ľahké predstaviť si naše babičky s ich domčekom, ktoré by sa zo dňa na deň ocitli na inej planéte, ktorá sa nám každým dňom čoraz viac vzďaľuje. A predsa sa to môže stať. Tak ako sa to stalo už mnohokrát v histórii. Tak ako sa to stalo už toľko-krát na Kryme“ – uzavrel Mikhail Popov.
Príďte k nám a zapozerajte sa do ďalšieho zo série originálnych umeleckých filmov. Viac informácií o programe nájdete na tejto stránke v sekcii Program.
Podujatie je realizované kultúrno-komunitným centrom Staré Lýceum v spolupráci s partnerom NMŠ v rámci projektu CLT01006 „LYCEUM – Free Society Lab“ (Lýceum – Laboratórium otvorenej spoločnosti) financovaného z Grantov EHP a Nórska a štátneho rozpočtu Slovenskej Republiky (SR). Projekt realizuje Cirkevný zbor ECAV Bratislava Staré Mesto.
Referencie:
Nahrávka z Kinovečera
Mikhail Popov text k filmu
https://dokweb.net/databaze/filmy/synopsis/2d32a863-0d07-40f4-a8c6-2a8a7affc059/moje-babicka-z-marsu
https://www.csfd.sk/film/663106-moje-babicka-z-marsu/recenzie/